Envirovýchova 4 živly

4 živly: OHEŇ – VODA – VZDUCH – ZEM

autori: Ing.arch. Vladimír Šimkovic Ing. Ľubica Šimkovicová

Slovo živel sa často požíva ako synonymum pre niečo nespútané a nespútateľné, čo sa svojimi prejavmi celkom alebo z väčšej časti vymyká ľudskému merítku a kontrole.

Živelná pohroma- to bolo vždy niečo, proti čomu bol človek so svojimi možnosťami, schopnosťami a silami bezbranný. V priebehu storočí sa naučil niektoré z nich čiastočne predvídať a vhodnými preventívnymi opatreniami dokázal tiež obmedziť škody, hlavne na životoch.

Skrotené živly oheň-voda-vzduch-vietor priniesli ľuďom postupne veľký kultúrny a technický rozvoj. Ich využívanie prešlo po stáročia vývojom a stále prispieva k zvyšovaniu kvality bývania a životnej úrovne.

Praveký človek bol odkázaný na jednoduché nástroje, na čo mu ako materiál slúžil spočiatku opracovaný kameň, drevo a zvieracie kosti.  Zásadný význam pre rozvoj hmotnej kultúry malo ovládnutie ohňa, z ktorého človek získal neoceniteľný zdroj energie a prostriedok na výrobu ďalších nástrojov.

Epochálny význam malo potom využitie ohňa na rozvoj poľnohospodárstva- pôda na obrábanie sa získavala vypaľovaním lesa, na výrobu keramiky a hutníctvo.

iglu

V domácnosti sa tepelná a svetelná energia vo forme ohňa začala využívať spočiatku vo forme otvoreného ohniska a neskôr v podobe rôznych typov krbov, kachlí, šporákov a iných typov piecok, ktoré slúžili na prípravu pokrmov, na vykurovanie, prípadne na ohrev vody na pranie odevov a pre potreby osobnej hygieny. Palivom bolo drevo, neskôr rašelina, uhlie a svietiplyn. Oheň slúžil taktiež na osvetľovanie.  Spočiatku sa používali lúče alebo horiace kusy dreva v osvetľovacích košoch.  Neskôr jednoduché olejové lampy, lojové a voskové sviečky, liehové lampy, petrolejové lampy, plynové lampy, atď.

Ľudské príbytky odpradávna ozvláštňovalo okrem úžitkového ohňa, aj spirituálne svetlo- rôzne sviečky, lampičky a pod., alebo bolo prítomné aspoň v kostoloch či sakrálnych objektoch.

Oheň je, ako nositeľ svetla a tepla, symbolom útulného domova, no súčasne je však jeho stálym nebezpečenstvom, pretože ohnisko rodinného krbu sa môže stať skazou nielen domova, ale aj celej obce. Oheň je „dobrý sluha- zlý pán“. Oheň je jediný živel, ktorý človek dokáže stvoriť.

Jedny z prvých civilizácii začali vznikať pri riekach z mnohých dôvodov: zdroj pitnej vody, zavlažovanie, úrodná pôda v okolí riek.

Vo vyspelých krajinách každý človek používa okolo 180 l vody denne. Priemerná spotreba na Slovensku sa uvádza v rozmedzí 90 – 140 litrov vody na hlavu. V niektorých častiach Afriky však musia ľudia prežiť aj s menej ako 10 l vody denne.  Používanie vody v domácnostiach zreteľne stúpa kvôli vykurovaniu v budovách, hygiene, práčkam, umývačkám riadu, atď.

V súčasnosti mnohí z nás môžu stráviť až 90 % svojho života vo vnútornom prostredí — doma, v práci alebo v škole. Kvalita vzduchu, ktorý dýchame vo vnútornom prostredí, má tiež priamy vplyv na naše zdravie. Čo určuje kvalitu vnútorného ovzdušia? Existuje rozdiel medzi látkami znečisťujúcimi vnútorné a vonkajšie prostredie? Ako môžeme zlepšiť kvalitu vnútorného ovzdušia?

OHEŇ

Prvé skrotenie ohňa spočívalo v jeho udržiavaní, živení, uchovávaní. Až neskôr došlo k spútaniu jeho výbušnej a neskrotnej povahy a živelnej moci. Proces „krotenia ohňa“, ktorý kedysi naštartoval spoločenský a kultúrny rozvoj ľudstva, pokračoval.

Vznietenie strelného prachu má za následok explóziu plynu do všetkých strán. Stačilo uväzniť výbuch a ponechať mu jediný hlavný smer a máme hlaveň, ďalekonosnú strelnú zbraň. Ďalšími príkladmi spútania ohňa sú parné stroje, výbušné motory, rakety. Priemyselná revolúcia zapriahla oheň do výroby energií, ktoré úplne zmenili náš svet.

Oheň a energia v prehistorickom období

Praveký človek bol odkázaný na jednoduché nástroje, na čo mu ako materiál slúžil spočiatku opracovaný kameň, drevo a zvieracie kosti.  Zásadný význam pre rozvoj hmotnej kultúry malo ovládnutie ohňa, z ktorého človek získal neoceniteľný zdroj energie a prostriedok na výrobu ďalších nástrojov.

Oheň sa spočiatku používal len na opracovanie dreva: boli v ňom opaľované napr. špičky drevených kopií a kolov, používal sa tiež pri výrobe monoxylov- lodí zhotovených z jedného kusu dreva.  Epochálny význam malo potom využitie ohňa na rozvoj poľnohospodárstva- pôda na obrábanie sa získavala vypaľovaním lesa, na výrobu keramiky a hutníctvo.

Čo je oheň?

Ako oheň vzniká? Už dávnejšie ľudia prišli na to, že oheň vznikne iba vtedy ak sú k dispozícii tri zložky: horľavina, kyslík a teplo. Na základe tejto znalosti vieme ohňu zabrániť tak, že jednu z týchto zložiek odoberieme. Inými slovami pri hasení sa snažíme oheň ochladiť, udusiť a odizolovať od horľaviny. V skutočnosti je horenie komplikovaným chemickým procesom, ktorý sa naštartuje iba ak sú splnené isté špecifické podmienky.

Horenie môžeme popísať ako prudko prebiehajúcu oxidáciu látok kyslíkom, pri ktorej vzniká tepelné a svetelné žiarenie. Teplota, pri ktorej začínajú látky s kyslíkom reagovať sa nazýva zápalná teplota. Teplota plameňa závisí jednak od materiálu, ktorý spaľujeme, jednak  od množstva kyslíku dostupného na horenie.

Akokoľvek zvláštne to znie, tuhé látky a kvapaliny v skutočnosti nehoria. Horenie týchto látok je podmienené dostatočným teplom, vďaka ktorému sa materiál zahreje natoľko, že nad jeho povrchom vzniknú pary. Inými slovami povrch materiálu sa zmení do plynného skupenstva. A práve tieto pary sa zúčastňujú chemickej reakcie, ktorú nazývame ohňom. Najnižšia teplota, pri ktorej je koncentrácia pár postačujúca na vznik ohňa, sa nazýva bod zápalu. Iba o pár stupňov vyššie je teplota zodpovedajúca tzv. bodu horenia, ktorý zodpovedá teplote pri ktorej sa produkuje dostatočná koncentrácia pár, aby proces horenia pokračoval. Pri ešte vyšších teplotách tieto pary aj samotné dokážu naštartovať proces horenia. Tento bod sa označuje ako teplota vznietenia. Napríklad benzín má bod zápalu −42,8 °C a teplotu vznietenia 280 °C. Inými slovami pri teplotách nad −42,8 °C sa nad povrchom benzínu produkuje dostatočné množstvo pár, ktoré dokážeme zapáliť ľubovoľným zdrojom tepla, ktorý vytvorí teplotu 280 °C, alebo vyššiu.

sviecka

Hlavným zdrojom kyslíka pri horení je atmosféra, ktorá obsahuje zhruba 20,8 % kyslíka. Aby nastal proces horenia, pri ktorom pozorujeme aj plamene, tak je potrebná aspoň 15% koncentrácia kyslíka. Pri tlení (uhoľnatení), ktoré nie je sprevádzané plameňom, postačuje aj koncentrácia 8 %. V takomto prípade ide o proces, v ktorom sa horľavina iba za produkcie tepla (nie svetla) transformuje na jednu alebo niekoľko substancií (tzv. pyrolýza).

Ideálne podmienky na horenie

Každé palivo má svoje ideálne podmienky na horenie – teplotu, rýchlosť, množstvo vzduchu, miesto privádzania vzduchu. Drevo horí dokonale ak horí rýchlo, pri teplote asi 1000 C, s dostatočným prívodom vzduchu nad kopou dreva. Uhlie horí pomaly a je dobré privádzať vzduch do kôpky uhlia. Uhlie sa spaľuje na rošte alebo sa doňho fúka vzduch. Drevo je dobré spaľovať bez roštu, aby privádzaný vzduch neochladzoval ohnisko. Na dosiahnutie vysokej teploty pri spaľovaní 10-ok kilogramov dreva je dobré ohnisko izolovať, napríklad postavením ohniska zo šamotu.

Pri teplote nad 700 C sa drevo splyňuje, premieňa na drevoplyn, to je CO + H2. Tento plyn horí nad kopou dreva spolu s privádzaným vzduchom. Preto sa v ohnisku privádza vzduch cez malé otvory nad drevo.

Pri nízkych teplotách v ohnisku je účinnosť výrazne nižšia. Časť paliva nezhorí, pretože v ohnisku vznikajú dlhé uhľovodíky – sadze. Zvyšuje sa aj komínová strata, pretože na prevádzku komína treba určitú teplotu a toto teplo nemožno uložiť v dome. Ohnisko výrazne ochladzuje vodný výmenník v ohnisku – had alebo nádrž na vodu. Zlé podmienky na horenie sú na začiatku aj v chladnom šamotovom ohnisku pece alebo chladnej liatinovej krbovej vložke. Po nahriatí ohniska sa účinnosť spaľovania zlepší. 

krb

Farba plameňa:

  • žlto-zelená – svietivý, ale obyčajne s nižšou teplotou horenie prebieha nesprávne, vznikajú nežiaduce produkty horenia, lebo pri horení máme málo kyslíka – treba pridať vzduch
  • modrá – horenie prebieha správne, menej svietivý, ale teplejší
  • fialovo-modrá – horenie prebieha so zbytočne veľkým množstvom vzduchu – treba ubrať vzduch

Palivá

Skupenstvá palív

Palivá sú zastúpené všetkými tromi skupenstvami:

plynné palivá: napr. vodík, zemný plyn, svietiplyn, koksárenský plyn,  generátorový plyn

kvapalné palivá: napr. benzín, motorová nafta, petrolej, benzén, alkoholy, vykurovací olej, mazut

pevné palivá: napríklad uhlie, koks

koks

Fosílne palivá

Výrazne najväčší podiel z palív využívaných v súčasnosti pokrývajú uhľovodíkové palivá. Ťažia sa v prírode alebo sa vyrábajú v takom množstve, že sú dostatočným zdrojom tepelnej energie. Vyrábajú sa z ropy, zemného plynu, prípadne olejnatých bridlíc. Pretože tieto zdroje vznikli v minulosti z fosílií živých organizmov, nazývajú sa tieto palivá aj fosílne.
Fosílne palivo  je nerastná surovina, ktorá vznikla v minulých geologických obdobiach premenou odumretých zvyškov rastlín a tiel živočíchov za bez prístupu vzduchu.
Celosvetové zásoby zdrojov fosílnych palív sú obmedzené, preto je potrebné hľadať iné, alternatívne zdroje energie.

Uhľovodíkové palivá sú tvorené uhľovodíkmi a teda zložené prevažne z uhlíka a vodíka. Majú preto veľmi výhodné energetické vlastnosti:

  • spálením jedného kilogramu vodíka sa získa až 120,8 MJ tepelnej energie
  • spálením jedného kilogramu uhlíka sa získa 32,8 MJ tepelnej energie

Tieto palivá sú spravidla zmesou rôznych uhľovodíkov. Od ich pomerného zloženia závisia ich vlastnosti. Pokiaľ sú v palive zastúpené aj molekuly s viazaným kyslíkom, dosahuje sa kvalitnejšie spaľovanie, pretože takto uvoľnený kyslík je reaktívnejší, a reakcie prebiehajú aj v menej priaznivých podmienkach.

Uhľovodíkové palivá môžeme rozdeliť podľa pôvodu na primárne (prírodné suroviny) a ušľachtilé a ďalej podľa skupenstva.

Primárne palivá:

suché – antracit, čierne uhlie, hnedé uhlie, lignit, rašelina, drevo

kvapalné – ropa, nafta

plynné – zemný plyn

 

Ušľachtilé palivá:

tuhé – koks, drevné uhlie, brikety

kvapalné – benzín, petrolej, výhrevné oleje, lieh

plynné – svietiplyn, koksárenský plyn, generátorový plyn, zmiešaný a vodný plyn, acetylén a iné.

Skrotený živel – oheň a technické súvislosti

O jav horenia začali vedci prejavovať veľký záujem v 17. A 18.storočí. Prevratné dôsledky so sebou priniesol vývoj parného stroja.  Univerzálnym motorom sa stal parný stroj v podobe, ktorú mu dal anglický mechanik James Watt.

Ďalší pokrok v oblasti techniky predstavujú spaľovacie motory, ktoré prešli dlhým vývojom a dnes sú najviac rozšírené spaľovacie motory vozidlové, a to najmä automobilové.

Reaktívne motory využívajú reakčnú silu, ktorá pôsobí proti smeru prúdu plynu, ktorý uniká z výstupnej trysky motoru. Z tohto základného princípu sa postupne vyvinulo niekoľko konštrukčne odlišných typov. Najstarším z nich je motor raketový. Princíp raketového motoru je veľmi jednoduchý. Palivo sa spaľuje v spaľovacej komore. Pri tom vznikajú plyny, ktoré vysokou rýchlosťou unikajú z trysky. V opačnom smere potom pôsobí výsledná hnacia sila – reaktívny ťah. Realizácia tejto myšlienky je samozrejme omnoho zložitejšia.

Spaľovanie

je najúčinnejší spôsob odstránenia odpadov. Spaľovací proces je veľmi zložitý a je súhrnom viacerých reakcií. Produktmi dokonalého spaľovania organických odpadov sú oxid uhličitý, voda, menšie množstvo oxidu uhoľnatého a oxidov dusíka. Odpady môžeme rozdeliť vzhľadom na ich vlastnosti na dobre spáliteľné(napr.: textílie, obalový materiál, lepenka, fólie,…) a ťažko spáliteľné (napr.: plasty, chemické látky s obsahom fluóru, chlóru a iných, iné toxické odpady).

Najväčšou nevýhodou z ekologického hľadiska je znečisťovanie atmosféry plynnými i pevnými emisiami (kyselina chlorovodíková, kyselina fluorovodíková, oxid siričitý, oxid sírový, oxidy kovov,…) V porovnaní s rokom 1996 bolo zneškodnených spaľovaním v roku 1997 o 110 tis. ton odpadov menej. Príčinou zníženia množstva odpadov zneškodňovaných spaľovaním je nevyhovujúci technický stav spaľovní a sprísnenie požiadaviek na emisné limity. Na území SR bolo v roku 2000 prevádzkovaných 69 spaľovní, z čoho 39 slúži na spaľovanie odpadov zo zdravotníckych zariadení a 27 spaľovní spaľuje priemyselný odpad

Neskrotený živel

Oheň vďaka produkcii tepla vytvára podmienky pre svoje vlastné šírenie. A práve šírenie ohňa je to, čo robí oheň nebezpečným. Vo všeobecnosti sa teplo šíri troma spôsobmi:
• vedením,
• prúdením
• žiarením.

Šírenie tepla vedením závisí od materiálu. Napríklad drevo je slabým vodičom tepla a železo, naopak, vedie teplo veľmi dobre.

V plynoch a v kvapalinách sa teplo šíri hlavne prúdením. Vďaka produkcii tepla sa mení lokálne hustota, čo vedie k prúdeniu teplejších a chladnejších častí, t. j. ku vzniku prúdov. V prípade horenia sa prenáša teplo týmto spôsobom pomocou zohriateho vzduchu a dymu. Pri žiarení sa teplo šíri priestorom bez asistencie nejakého prenosového média takým istým spôsobom ako svetlo. V podstate ide o infračervené elektromagnetické lúče, ktoré pri absorbovaní zvýšia teplotu materiálu, ktorá môže byť postačujúca ku vznieteniu. Pri priamom kontakte s plameňom sa teplo šíri kombináciou prúdenia a žiarenia.

 poziar

Požiar

Požiar je nežiaduce a nekontrolovateľné horenie, pri ktorom dochádza k škodám na majetku, životnom prostredí, k usmrteniu alebo zraneniu ľudí alebo zvierat. Presné definície a ich objasnenie pozri nižšie.

V prípade požiarov budov sú následky veľmi tragické. Pokiaľ opomenieme bezprostredné ohrozenie životov obyvateľov a materiálne škody, v dôsledku horenia stavebných materiálov navyše vznikajú nebezpečné a toxické látky.

K vzniku požiaru sú nutné tri podmienky:

  • Vzduch
  • Horľavý materiál
  • Zdroj vznietenia

Rovnako platí, že v každej konštrukcii budovy sa nachádza vzduch a nie je možné celkom zabrániť jeho prieniku do budovy. Jediným opatrením, ako za všetkých okolností zabrániť vzniku požiaru, tak zostáva použitie nehorľavých materiálov alebo výrobkov. Táto zásada je dôležitá najmä u výrobkov použitých vo veľkom množstve v exteriéri alebo interiéri budovy.

Rýchlosť šírenia požiaru závisí najmä od: 

  • teploty vznietenia
  • termických vlastností materiálov
  • intenzity tepelného toku plameňa

Rýchlosť šírenia požiaru v obytnej miestnosti je približne 0,7m/min., pri lesnom požiari 1,3m/min, ide o orientačné údaje. Skutočná rýchlosť šírenia požiaru závisí od veľa faktorov.

Za aký čas sa požiar môže rozšíriť na celú miestnosť, ak má napr. päť metrov? Nezabudnite, že požiar za pár minút bude ohrozovať susedné miestnosti a dym sa začne šíriť do okolia.

Teplota vznietenia: 

Teplota vznietenia je najnižšia teplota horľavého predmetu, pri ktorej sa tento sám zapáli. K vznieteniu dochádza pôsobením tepla okolia, nie účinkom otvoreného ohňa alebo iskry.

Teploty vznietenia niektorých látok: 

 

  • papier: 180°C
  • drevo: 270°C
  • seno: 233°C
  • koks: 400°C
  • benzín: 470°C
  • nafta: 250°C
  • petrolej: 380°C
  • acetón: 537°C
  • PVC: 370°C
  • izolácia elektr. káblov: 450°C

Samovznietenie: 

Predstavuje chemický proces, pri ktorom sa horľavý súbor (teleso) zohreje na teplotu vznietenia, alebo výbuchu vývinom tepla v samotnej látke. Inými slovami: teplota samovznietenia horľavej látky je najnižšia teplota, na ktorú musíme zohriať horľavú látku, aby získala schopnosť zohrievať sa ďalej sama až k procesu horenia.

Látka: teplota samovznietenia / teplota vznietenia:

  • benzín : 260°C / 470°C
  • seno : 70°C / 233°C
  • dubové piliny : 100°C / 342°C
  • hnedé uhlie : 50°C / 410°C

Čo spôsobuje požiar: 

  • deformácie a narušenie stavebných konštrukcií a zariadení
  • výbuchy technologických zariadení, výbušnín, zmesí produktov nedokonalého horenia a vzduchu
  • vyvretie a rozstreknutie horiacej kvapaliny z nádrže

Šírenie tepla , ktoré vzniká pri požiari:

  • vedením: nosnými konštrukciami a deliacimi stenami
  • sálaním: infračerveným žiarením
  • prúdením: ohriaty vzduch stúpa hore

 Časť priestoru v blízkosti požiaru, ktorá je zaplnená dymom v koncentrácii nebezpečnej zdraviu ľudí, sa nazýva pásmom zadymenia. Zadymenie ovplyvňuje priebeh záchranných prác a činnosť ohrozených ľudí, pretože zadymenie znemožní opustiť ohrozený priestor.

Čo to teda ten oheň vlastne je? Vznik, horenie a šírenie ohňa sú ovplyvnené mnohými faktormi. Ide o chemický proces (špeciálny typ oxidácie), v ktorom pary vzniknuté nad materiálom veľmi rýchlo reagujú s kyslíkom a uvoľňuje sa pritom aj teplo a svetlo. Materiály oxidujú neustále, avšak zvyčajne ide o proces pomalý, ako napríklad žltnutie papiera, hrdzavenie, atď. Stručne povedané oheň je extrémne rýchlym oxidačným procesom, a preto skôr ako o forme hmoty, by sme mali o ohni hovoriť ako o procese. Stále by sme však mali mať na pamäti to staré známe, že oheň je síce dobrý sluha, ale zlý pán. Napriek tomu, že základným princípom a aj rovniciam, ktorými sa proces horenia riadi rozumieme, oheň zostáva pre nás stále veľmi nepredvídateľný a možno aj rovnako tajomný.

VODA

voda

 

 

 

 

 

 

 

Odkiaľ voda prichádza?

Keď otočíme vodovodným kohútikom, očakávame také množstvo čistej vody,  koľko potrebujeme. Občas uvažujeme odkiaľ voda pochádza, čo obsahuje, aká je čistá, alebo ako dlho jej zásoby vydržia. Odkiaľ voda skutočne pochádza?  Keď budeme spätne sledovať tečúcu vodu, zistíme, že pochádza

  • z  povrchovej vody ( v riekach a jazerách)
  • z podzemnej vody

Môžeme sledovať zásoby  vody dokonca ďalej  a uvidíme, že všetka povrchová i podzemná voda pochádza z dažďa. Keď prší, časť vody presiakne hlboko do zeme ako spodná voda, zvyšok odtečie do riek a jazier ako povrchová voda. Povrchová voda tvorí 70 % Zeme.

Ale odkiaľ pochádza dážď?

Slnečné teplo je príčinou, že sa povrchová voda z riek, jazier a morí  vyparuje do vzduchu. Táto vodná para sa potom hromadí vo vzduchu ako oblaky. Keď oblaky narastú, vo vyšších nadmorských výškach sa ochladia a vodná para kondenzuje na kvapalinu, či tuhú látku. Padá späť na Zem ako dážď, sneh, dážď so snehom alebo krúpy. Dážď buď vsakuje do pôdy, alebo vstupuje do riek a morí. Celý cyklus začína odznovu. Tento nepretržitý pohyb vody zo zemského povrchu do mrakov, a potom späť na Zem ako dážď, sa nazýva cyklus vody.

Význam vody na Zemi

Voda je najdôležitejšou zložkou prírodného prostredia planéty Zem. Voda má kľúčové postavenie v živote a činnosti človeka. Významnou vlastnosťou vody je jej schopnosť nepretržite sa obnovovať procesom výmeny vody medzi svetovým oceánom a pevninou. Oceán je zdrojom, ktorý v obehu na Zemi hrá úlohu hlavného dodávateľa sladkej vody pre pevninu. Je však aj prostredím, v ktorom sa uskutočňuje výmena mnohých iných látok a energie, nielen vnútri jeho rozsiahleho priestoru, ale aj medzi sférami, ktoré ho obklopujú.
Voda je dôležitá z hľadiska zabezpečenia ľudských potrieb, ako sú pitná voda, zavlažovanie, energetické nároky atď., a súčasne sa jedná o ochranu hydrosféry, ako aj riešenie otázok súvisiacich s nedostatkom vodných zdrojov, ktoré môžu prerásť až do roviny vojenských sporov o územia, a hydrologickými extrémami vo forme povodní.

Rozloženie vody na planéte je veľmi nerovnomerné. Celkové množstvo vody na Zemi predstavuje 1 385 989 600 km³ , pričom voda oceánov predstavuje 97,5% a sladká voda predstavuje 2,5%.

Aj z tohto malého podielu sladkej vody je 68,7% viazanej v ľadovcoch (Antarktída, Arktída a v menšom množstve v ľadovcoch vo vysokých pohoriach v Himalájach, Andách, Alpách, a pod.), 0,8% v permafroste (stále zamrznutej pôde) a 30,1% tvoria podzemné vody. Povrchové a atmosférické vody predstavujú len 0,4% z podielu sladkej vody na zemi, pričom len 9,5 % z toho množstva tvorí atmosférická voda. Napriek tomuto malému podielu je veľmi dôležitá a vo výraznej miere ovplyvňuje život na Zemi v podobe silných dažďov a povodní alebo naopak obdobiami sucha.

Podpovrchová voda je pre život najdôležitejšia a znamená hlavný zdroj pitnej vody, najmenej znečistenej a obohatenej o minerálne látky potrebné pre ľudský organizmus. K podpovrchovej vode radíme pôdnu vodu (dôležitá pre rastliny; ich zdravie a rast); podzemnú vodu (o.i. zdroj pitnej vody). Podiel povrchovej vody (voda v jazerách, vodných nádržiach, potokoch a riekach) a atmosférickej vody predstavuje iba 0,4 % z podielu sladkej vody na Zemi.

 

Vznik vody na Zemi

Prvé oceány sa objavili na Zemi asi pred 4 miliardami rokov. Predpokladá sa, že vznikli kondenzáciou vodnej pary po ochladení povrchu, kedy sa vodná para z ovzdušia menila na mohutné prívaly dažďa, ktoré pomaly zaplavovali rozsiahle nížiny. Avšak podľa súčasných teórií sa obrovské množstvo vody na Zemi dostalo vplyvom zrážkovej činnosti planéty v období akrécie. Akrécia alebo narastanie je gravitačný proces, ktorým sa formujú telesá ako planéty a hviezdy z prachu a plynu. Dopadajúce telesá (prevažne kométy) zásobili Zem vodou, ktorá sa postupne kumulovala až umožnila vznik oceánu.
Jednotlivé oceány sa neustále vyvíjajú. S pohybom litosferických dosiek dochádza k zmene ich rozloženia, čo sa prejavuje zmenou veľkosti oceánov. Predpokladá sa, že na prelome prvohôr a druhohôr bol na Zemi jeden obrovský kontinent Pangea, ktorý bol obklopený praoceánom Panthalassa. Vplyvom rozpadu Pangey sa následne vytvoril oceán Tethys.
V súčasnosti sa niektoré oceány zmenšujú (Tichý oceán), iné sa zväčšujú (Atlantický oceán) a niektoré pravdepodobne vznikajú (Východoafrické riftové údolie).

Zem nemala vždy také množstvo vody ako dnes. Vedci veria, že mnoho vody na Zemi v súčasnosti bolo pôvodne vychrlené ako para z tisícov vulkánov, ktorými bola posiata mladá planéta. Para potom kondenzovala a padala ako dážď. Počas vekov sa tento proces opakoval milióny ráz a molekuly vody cyklovali z morí do oblohy a znovu späť. Tento hydrologický cyklus pokračuje dodnes.

Vlastnosti vody

Voda ako najrozšírenejšia látka na Zemi a je jedinečná svojimi vlastnosťami. Voda je bez farby a zápachu. Hoci je voda tekutina, je to chemická zlúčenina dvoch plynov – dvoch atómov vodíka a jedného atómu kyslíka. Jej chemický vzorec je H2O.

Voda je jedinečná v tom, že má veľmi veľa výhodných fyzikálno-chemických vlastností a výnimočných geometrických a elektrických osobitostí, ktoré sú mimoriadne dôležité na zabezpečenie fyziologických dejov v telách organizmov, bez fungovania ktorých by žiadny organizmus nemohol prežiť.

 

Funkcie vody

Pre ľudstvo sú dôležité nasledovné funkcie vody:

A) pitné účely

Vrtmi sa získavajú vodné zdroje najmä na rovinách, ktorými pretekajú vodné toky a často sa stávajú zásobárňami kvalitnej podzemnej vody. Žitný ostrov je najväčšou zásobárňou pitnej vody v strednej Európe – Žitný ostrov je tvorený naplaveninami rieky Dunaj tvorenými striedajúcimi sa štrkmi, pieskami a ílmi počas dlhej geologickej histórie. Štrkové sedimenty uložené v neveľkých hĺbkach sú ideálnymi kolektormi podzemných vôd, ktoré sú dotované riekou Dunaj. Preto sú tieto na jednej strane ideálnou zásobárňou pitných vôd, na druhej strane sú zraniteľné vzhľadom na znečistenie.

B) hygienické účely

Človek začal pravidelne využívať vodu na kúpanie až v tomto storočí. Hoci veľké domy najbohatších už koncom minulého storočia mali aj kúpeľné kabinety, menej bohatí a chudobní ľudia začali s kúpeľňami v domoch počítať vlastne až po druhej svetovej vojne, kedy korytá a lavóry nahradili vane. Časy sa zmenili a pravidelné každodenné sprchovanie nie je ničím mimoriadnym. Mnohé nové hotely majú dokonca len sprchovacie kúty. Kúpanie sa stalo samozrejmosťou

C) energetika

Regulácia tokov znamená ich vyrovnávanie a zrýchľovanie odtoku, väčšinou kvôli energetickému využitiu vody. Preto by mala byť realizovaná len tam, kde je to nevyhnutné. Pôvodné ramená meandrujúcich vodných tokov boli zregulované a boli vytvorené priehrady, na ktorých sú postavené vodné elektrárne. Elektrická energia z vodných elektrární je ekologická v porovnaní so spaľovaním fosílnych palív. Termálne vody využívané na energetické účely nazývame vody geotermálne. Ide o alternatívny ekologický druh energie. Tieto sa využívajú napr. na vykurovanie budov, chov rýb, sušenie dreva, vykurovanie skleníkov, prípadne na výrobu elektrickej energie.

C) poľnohospodárstvo

Voda je v poľnohospodárstve nevyhnutnou zložkou rastlinnej aj živočíšnej výroby. Kvôli pestovaniu kultúrnych plodín je na zavlažovanie a odvodňovanie vybudovaná melioračná sústava. Každá z plodín potrebuje iný prísun vody v inom období, čo zabezpečuje práve melioračná sústava. Voda je potrebná aj pre chov hospodárskych zvierat. Z poľnohospodárskej výroby pochádza znečistenie podzemných aj povrchových vôd – jednak pri splachovaní hnojív z polí pri dažďoch, jednak zo živočíšnej výroby.

D) priemysel

Voda je súčasťou technológií takmer každej výroby. Preto je pre priemysel nevyhnutná, avšak priemysel spolu s poľnohospodárstvom sú jednými z najväčších znečisťovateľov vôd. Organické, anorganické a aj biologické znečistenie pochádzajúce z priemyslu je hrozbou pre povrchové vody, ako aj pre podzemné vody. Preto musia byť tieto vody pred vypúšťaním do povrchových tokov čistené v čistiarňach odpadových vôd.

E) doprava

Nezanedbateľnou funkciou vody je lodná doprava. Riečna a najmä morská doprava prevažne fosílnych palív, je významnou súčasťou dopravy a je pomerne lacná. Sprievodným negatívnym javom je však znečisťovanie riek olejmi a naftou vypúšťanou z lodí ako aj ekologické katastrofy pri haváriách lodí – tankerov.

F) balneologické účely

Pokiaľ sa preukáže blahodarný vplyv na ľudský organizmus minerálnych alebo termálnych vôd, ide o vody liečivé. Tieto sa využívajú v kúpeľoch na liečenie rôznych druhov chorôb. Slovensko je bohaté na kúpeľné zdroje, nachádza sa tu 20 kúpeľov (Železnô, Bardejovské kúpele, Sklené Teplice, Turčianske Teplice, Trenčianske Teplice, Rajecké Teplice, Dudince, Štôs, Vyšné Ružbachy, Nimnica, Kováčová, Číž, Brusno, Bojnice, Lúčky, Horný Smokovec, Nový Smokovec, Sliač, Smrdáky, Piešťany). Rozdiel medzi kúpeľmi a aquaparkami spočíva v tom, že v kúpeľoch ide o liečivé vody a v aquaparkoch sú využívané vody buď geotermálne, teda prirodzene zohriate teplom zeme alebo umelo dohriate na potrebnú teplotu v kotloch (prevažne na fosílne palivá).

G) rekreačné účely

Nezanedbateľnou funkciou vody je jej využitie na rekreačné účely. Jazerá, priehrady a časti tokov sú ideálnym prostredím pre relax a využitie voľného času nielen na kúpanie, ale aj na vodné športy.

Viet

Vodná energia

Ľudstvo je odpradávna závislé na energii. Ľudia ako prvú začali používať energiu ohňa. Ale na premenu tejto energie na mechanickú sú potrebné zložité technické zariadenia. Energiu vody a vodných tokov najskôr využívali len na plavbu, v poľnohospodárstve na zavlažovanie a až neskôr na premenu na mechanickú energiu. Začiatok využívania sily vody na energetické účely sa datuje do roku 135 p. n. l., keď Ctébius (Kteribius Alexandrijský) vynašiel lopatkové vodné koleso. Na začiatku kresťanskej éry sa vodné koleso začalo používať na pohon mlynov v blízkom Oriente a z rokov 260 až 300 n. l. sú známe historické podklady o veľkomlyne pri Arles vo Francúzsku, ktorý využíval spád 18 m vo dvoch paralelných kanáloch s celkovo osemnástimi vodnými kolesami.

 

Voda je to obnoviteľný zdroj energie, ktorý sme schopní dlhodobo využívať bez vážnych ekologických škôd. Energia vody je vo svojej podstate premenenou slnečnou energiou. Z celkovej slnečnej energie dodanej Slnkom na Zem tvorí len 0,4%. Energia vody má však v porovnaní s priamou premenou slnečnej energie na elektrickú omnoho vyššiu technicky dosahovanú účinnosť premeny na elektrickú energiu vďaka čomu je tento primárny zdroj energie veľmi zaujímavý pre masové využitie.

Energia vody je obsiahnutá v:

  • energii atmosférických zrážok
  • energii ľadovcov
  • energii vodných tokov
  • energii morí

Z týchto zložiek je veľmi málo využívaná mechanická energia morí. Energiu atmosférických zrážok a ľadovcov v súčasnosti nie je možné efektívne použiť na premenu na elektrickú energiu. Vodné elektrárne využívajú  na výrobu elektrickej energie hydroenergetický potenciál vodných tokov.

Vodná energetika je vo svetovom meradle druhým najväčším zdrojom elektrickej energie a do roku 2030 môžeme očakávať nárast množstva vyrobenej elektrickej energie zo súčasných 3188 TWh až na 4259 TWh ročne. Keďže hydropotenciál vyspelých krajín je už z väčšej časti je využitý, je možné očakávať nárast využívania hydropotenciálu rozvojových krajín Južnej Ameriky a Ázie.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Skrotený živel:

 – vodné mlyny:

Mlynárstvo patrilo na našom území vždy medzi najrozšírenejšie remeslá. Jeho rozvoj bol spätý s vynálezom vodného kolesa. Vodné mlyny sa na území Slovenska rozšírili až v 8. a 9. storočí.

Mlyn je predovšetkým stroj na mletie obilia, ich výbavu tvorilo vodné koleso s vodným náhonom, pár kameňov – behúň, ležiak a hriadeľ s kolesom, ktorý cez ozubenie otáčal horný mlecí kameň. Kamene boli za lubom uzavreté v drevenom obale, aby sa múka pri mletí nerozprskovala. Svoj vrchol u nás dosahujú mlyny na konci 19. storočia, vodné mlyny stáli takmer v každej dedine.
Príchodom socializmu bola ich prevádzka umelo zastavená, mnohé zatvorili, len niektoré fungovali ďalej v prevádzke družstiev.
– tepelné čerpadlá:
Tepelné čerpadlo je zariadenie, ktoré pracuje na princípe využitia inak nevyužiteľnej energie – nízkopotenciálového tepla z nášho okolia (t. j. z vody, vzduchu, zeme či odpadového tepla), kedy jeho prečerpaním dôjde ku zmene teploty na úroveň využiteľnú vo vykurovacom systéme. 

Je základom radu strojov a zariadení:

Princíp tepelného čerpadla je známy už viac ako 100 rokov. Konštruktér prvého tepelného čerpadla na svete bol Slovák Aurel Stodola. Jeho tepelné čerpadlo z roku 1928 dodnes pracuje vo Švajčiarsku a vykuruje radnicu v Ženeve s odoberaním tepla z vody jazera.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 – vodné elektrárne:

Vodná elektráreň vyrába energiu, pričom  premieňa potenciálnu energiu vody na elektrickú energiu.

Pre energetické využitie vodného toku býva väčšinou potrebné umelo vytvoriť výškový rozdiel hladín, čo dosahujeme tzv. vzdutím vody pomocou stavidla alebo priehradnej hrádze.

Vodnou elektrárňou s najväčším výkonom 22 500 MW je priehrada Tri rokliny na rieke Jang-c’-ťiang v Číne. Z našich vodných elektrární vyniká prečerpávacia vodná elektráreň Čierny Váh s výkonom 735 MW a Vodné dielo Gabčíkovo s výkonom 720 MWLiptovská Mara má výkon 203 MW.

Na Slovensku využívame predovšetkým potenciál rieky Váh, kde bola vybudovaná sústava 22 vodných elektrární, nazývaná aj Vážska kaskáda. Veľké priehrady máme i na DunajiOrave a Hornáde.

 

Vplyv svetového oceánu na globálnu klímu
Oceán je z tohto uhla pohľadu podobný pralesom, pretože má vysokú diverzitu druhov a má vplyv na globálnu klímu a kolobeh kyslíka. Tlmí sezónne výkyvy, ktoré by bez jeho vplyvu boli oveľa výraznejšie a krátkodobejšie. Morské prúdy otepľujú, alebo ochladzujú pevninu v závislosti na teplote vody, ktorú unáša. Najznámejším príkladom je Golfský prúd, ktorý otepľuje západnú Európu.
Oceán je tzv. biologickou pumpou, asi 10% fytoplanktónu klesá ku dnu nerozložený, čím v sebe zachytáva časť uhlíka z atmosféry, čím zmenšuje jeho koncentráciu v atmosfére a znižuje jeho vplyv na skleníkový efekt. V oceánoch je viazané dvadsaťkrát viac uhlíka ako v pevninských ekosystémoch.
Ďalší dôležitý vplyv svetového oceánu na celkovú stabilizáciu Zem je veľký obeh vody, ktorý sa uskutočňuje medzi oceánom a pevninou.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Neskrotný živel:

– pretrhnutá priehrada v Taliansku: 

9.10. 1963, 22:39: Z hory Monte Toc nad priehradou Vajont v Taliansku, asi 100 km severne od Benátok sa odtrhlo 270 miliónov metrov kubických hornín a zosunulo sa do priehrady. Objem hmôt bol väčší ako samotný objem nádrže. Celé to trvalo asi 45 sekúnd. V nádrži sa zdvihla mohutná vlna, ktorá dosiahla veľkosť 235 metrov, preliala sa rýchlosťou 100 km/h cez betónový múr a rozliala sa do údolia rieky Piavy. Vlne predchádzal mohutný víchor, dve minúty po zosuve zaliala mestečko Longarone. Oficiálne straty na životoch nie sú jednotné, podľa najoptimistickejších údajov zahynulo 1900 spiacich ľudí, podľa najpesimistickejších o tisícku viac.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

– tsunami:

Zemetrasenie v Indickom oceáne alebo Sumatransko-andamanské zemetrasenie, ktoré sa udialo o 00:58:53 svetového času 26. decembra 2004, bolo podmorské tektonické zemetrasenie, ktorého epicentrum sa nachádzalo západne od Sumatry v Indonézii. Bolo jedným z najväčších zemetrasení za posledných 100 rokov. Zemetrasenie spôsobilo sériu ničivých tsunami pozdĺž priľahlého pobrežia Indického oceánu, ktoré zasiahli 11 krajín, kde zahynulo viac než 225 000 ľudí. Prívalové vlny dosahovali výšku 30 m. Medzi najviac postihnuté krajiny patrila IndonéziaSrí LankaIndia a Thajsko.

– záplavy v Európe

Povodne v strednej Európe v roku 2010 boli povodne, ktoré sa začali v Česku 16. mája 2010, kedy sa začali zdvíhať hladiny riek na severnej Morave a Sliezsku. V rovnakom čase postihli povodne aj PoľskoSlovensko a Maďarsko. V dôsledku vysokého stavu podzemných vôd a dlhotrvajúcich zrážok na rozhraní mája a júna došlo k druhej vlne povodní, táto v rámci Slovenska postihla hlavne východnú a južnú časť krajiny. 15. a 16. augusta zasiahli povodne v dôsledku náhlych prietrží mračien aj mestá na Hornej Nitre a v Turčianskej kotline.

Medzi hlavné príčiny povodní patril nadpriemerný úhrn zrážok, hlavne v období od 1. mája do 21. júna, ktorý sa podľa informácií SHMÚ rovnal množstvu zrážok za obdobie šesť až osem mesiacov.

Zmeny klímy a ich účinok na vodné zdroje

Otepľovanie atmosféry a s ním spojené klimatické zmeny sa v globálnej a lokálnej mierke negatívne odrazia na množstve a kvalite vôd na Zemi.

Klimatické zmeny bezprostredne súvisia s obsahom tzv. skleníkových plynov. V dôsledku zvýšeného spaľovania fosílnych palív, intenzívneho chovu veľkého množstva domestifikovaných úžitkových zvierat ale i v dôsledku rýchleho odlesňovania rozsiahlych území, vzrástol za posledných 150 rokov obsah CO2 v atmosfére o 25 % a CH4 o 100 %.

Predbežné scenáre zmien ročného priebehu teplôt v našom regióne hovoria o zvýšení priemernej teploty vzduchu do roku 2025 o 1-2°C oproti priemeru z predindustriálneho obdobia.

Zvyšovanie teploty a nerovnomerné rozloženie zrážok zvyšuje pravdepodobnosť povodní, prívalových povodní, búrok a smrští na jednej strane, a vedie k vysušovaniu území a k poklesu vodných zásob na strane druhej. Nedostatok vody v tokoch ako aj rýchle prívalové dažde ovplyvňujú kvalitu vody v tokoch.

 

 

Vzduch

Vznik

Ovzdušie Zeme alebo atmosféra je plynový obal obklopujúci Zem. Plyny, ktoré tvoria atmosféru, udržuje okolo Zeme gravitačná sila. Nemá výraznú hornú hranicu (splýva s kozmickým priestorom) a otáča sa spolu so Zemou. Chráni nás pred škodlivým kozmickým žiarením, škodlivým slnečným žiarením a slnečným vetrom. Obsahuje vzduch, ktorý dýchame. Bez nej by nemohol existovať život. Prebieha v nej tvorba počasia a teda aj vetra.

Atmosféra sa neustále vyvíja. Krátko po vzniku Zeme bolo zloženie zemskej atmosféry veľmi podobné zloženiu atmosféry iných planét. Najhojnejšie v nej bol zastúpený vodík a hélium, v menšej miere sa v nej vyskytovali aj amoniak, metán, vodné pary a oxid uhličitý. Voľný vodík a hélium však postupne unikali do vesmíru. Zem nemá dostatočnú gravitáciu na dlhodobé udržanie si týchto plynov. Množstvo vodných pár v atmosfére sa naopak zvyšovalo, pravdepodobne dopadom komét na zemský povrch. Tieto vodné pary sa neskôr skondenzovali a dopadali na povrch Zeme, kde vytvárali oceány. Oxid uhličitý sa za pomoci vody postupne absorboval v horninách.

Pre vznik dnešnej atmosféry však bol najvýznamnejším momentom vznik života. Prvé živé organizmy žijúce v moriach produkovali kyslík. Kyslík z vody postupne prechádzal do vzduchu, kde jeho množstvá pozvoľna stúpali. Pred 1,9 miliardami rokov bolo množstvo kyslíka asi 15% zo súčasného množstva, pred 540 miliónmi rokov to bolo 18% zo súčasného množstva (v minulosti však boli aj obdobia s vyššou koncentráciou kyslíka, než je tomu dnes, napríklad v období karbónu). So vzrastajúcimi množstvami kyslíka súvisí aj vznik ozónovej vrstvy. Až po vzniku prvotnej ozónovej vrstvy sa život rozšíril z mora na súš.

Zloženie vzduchu

78% dusík, 21% kyslík, 1% argón, 0,04 % CO2, neón, hélium, metán, kryptón, vodík, CO, xenón, ozón, vodná para, …

Vlastnosti

Hustota vzduchu je približne 1,29 kg/m3, tepelná merná kapacita 1,012 kJ.kg-1.K-1 čo je asi štyrikrát menšia hodnota v porovnaní s napr. vodou, súčiniteľ tepelnej vodivosti lambda je 0,024 W/mK.

Vzduch sa v atmosfére neustále pohybuje. Pohyb vzduchu voči zemskému povrchu, ktorý pozorujeme na danom mieste zemského povrchu v určitom okamžiku, nazývame prúdenie vzduchu, alebo vietor. Je to meteorologický prvok, ktorým určujeme vlastnosti vzduchu. Ďalšími meteorologickými prvkami sú napr. teplota vzduchu, vlhkosť vzduchu, tlak vzduchu atď. Vietor má svoju veľkosť, t.j. rýchlosť a svoj smer. Väčšinou berieme do úvahy iba horizontálnu zložku vetra, lebo jeho vertikálna zložka je oproti horizontálnej veľmi malá.

Rýchlosť vetra vyjadrujeme v (m/s) alebo v (km/h). Podľa prejavov vetra v prírode je zostavená 13-dielna stupnica (Beaufortova). Podľa nej môžeme i bez presných meracích prístrojov odhadnúť rýchlosť vetra.

 

Energia vetra 

má svoj pôvod v slnečnej aktivite. Asi 1 až 2 % energie, ktorú Slnko vyžiari na Zem, sa mení na energiu vetra. Je to 50 až 100-krát viac ako energia, ktorú premenia všetky rastliny na Zemi na živú biomasu. Zohrievaním vzduchu a jeho následným stúpaním do výšky totiž dochádza k prúdeniu vzdušnej masy okolo Zeme. Pred objavením parného stroja bol vietor dôležitým zdrojom mechanickej energie využívanej napr. veternými mlynmi alebo plachetnicami. Tieto zariadenia dodávali mechanickú energiu rôznym poľnohospodárskym strojom. Po ropnom šoku v 70-tych rokoch na význame získala hlavne výroba elektrickej energie, pričom tento vývoj bol obzvlášť úspešný v krajinách ako je Dánsko a USA.

Princíp výroby elektriny súčasnými veternými turbínami je veľmi jednoduchý. Energia prúdenia vetra roztáča listy rotora a takto vytvorenú mechanickú energiu využíva generátor na výrobu elektrického prúdu. Množstvo elektrickej energie, ktoré je možné v danej lokalite turbínou vyrobiť, závisí okrem rýchlosti vetra aj na jej veľkosti. Turbíny s väčšími priemermi rotora a s výkonom nad 500 kW sú vhodné hlavne pre oblasti s vysokými rýchlosťami vetra, ktoré sa vyskytujú hlavne na pobrežiach morí a oceánov.

 

 

 

 

Podstatné však je, že cena vyrobenej elektriny z vetra je dnes na mnohých miestach porovnateľná alebo dokonca nižšia ako cena elektriny vyrobenej z uhlia, plynu alebo uránu. Skúsenosti z Nemecka a Dánska to jednoznačne potvrdzujú, čo je aj hlavný dôvod mohutného rozvoja veterných turbín v týchto krajinách. Veterná energia je momentálne najrýchlejšie rastúcim zdrojom energie.

Expanzia veternej energie sa šíri hlavne z Nemecka, ktoré zvýšilo svoju kapacitu nad 2800 MW. Nemecký veterný priemysel, ktorý má len 7 ročnú históriu, už vyrába toľko elektriny, ako dve tamojšie najväčšie uhoľné elektrárne. Dánsko je svetovým lídrom vo veternej energetike na obyvateľa, tamojších 1350 MW veternej energie produkuje vyše 8% elektrickej energie v krajine. Dánske veterné spoločnosti sa navyše stali hlavnými vývozcami, reprezentujúcimi polovicu inštalovaných turbín v roku 1998 na celom svete.

 

 

 

 

Budúci rozvoj odvetvia bude výrazne závisieť od schopnosti ďalších krajín otvoriť cestu obnoviteľným zdrojom energie, v súvislosti s reštrukturalizáciou energetického sektora a rozvojom modernej technológie. Moderné veterné turbíny sú hi-tech zariadenia s aerodynamicky tvarovanými rotormi a vyrobené z ľahkých materiálov s elektronickou kontrolou. Veterná energia tak už dosiahla cenovú úroveň uhoľných elektrární. S pokračujúcim rozvojom technológie sa predpokladá ďalší pokles nákladov, čo by mohlo znamenať, že pre mnohé krajiny sa vietor môže stať najlacnejším zdrojom

novej energie v priebehu tohto desaťročia. Vietor má vo všeobecnosti ďaleko väčší potenciál, než si väčšina ľudí uvedomuje. Napríklad v USA majú štáty Južná Dakota, Severná Dakota a Texas dostatočný veterný potenciál, aby zásobovali elektrickou energiou celé USA. Štúdia uskutočnená v roku 1998 dánskymi výskumníkmi vypracovala scenár, podľa ktorého by do dvoch desaťročí mohlo 10 % svetovej elektriny pochádzať z vetra. V dlhodobom meradle by vietor mohol ľahko predbehnúť vodnú energetiku, ktorá momentálne dodáva 23 % svetovej elektriny.

 

Vzduch z pohľadu kvality životného prostredia

 

 

 

 

 

 

Znečistenie ovzdušia jemnými prachovými časticami je problém väčšiny krajín v Európe. Odborná štúdia pre Európsku komisiu konštatovala, že znečistenie ovzdušia jemným prachom skracuje Európanom život v priemere o viac ako osem mesiacov a Slovákom dokonca o viac ako desať mesiacov. Z dôvodu znečistenia ovzdušia umiera v Európe predčasne asi 370.000 osôb ročne. Na Slovensku sa toto číslo pohybuje pod hranicou 6000, čo je 20-krát viac ako pri dopravných nehodách.

Zmena kvality ovzdušia, hlavne nárast CO2 ( oxid uhličitý ) má celosvetový význam.

Úroveň CO2 je meraná od roku 1952 na napr. v observatóriu Mauna Loa na Havajských ostrovoch. Je vyjadrovaná v jednotkách CO2 na 1 milión jednotiek vzduchu. Napr. 348,7 ppm ( parts per million ) COvo februári 1987 oproti 400,3 ppm vo februári 2015.

Nárast úrovne CO2 v ovzduší je do značnej mieri spôsobený činnosťou človeka. Až 91%, t.j. 33,4 miliárd ton COpochádza zo spaľovania fosílnych palív a výroby cementu, 9% zo zmeny krajiny. Až 50% CO2 produkovaných človekom je absorbovaných ovzduším, 26% vegetáciou a 24% oceánmi.

Nárast úrovne CO2 je do značnej miery zodpovedný i za nárast priemernej teploty ovzdušia našej planéty s predpokladom zvýšenia o cca 2,8° C do konca storočia.

Kvalita vnútorného prostredia

Mnohí z nás môžu stráviť až 90 % svojho života vo vnútornom prostredí — doma, v práci alebo v škole. Kvalita vzduchu, ktorý dýchame vo vnútornom prostredí, má tiež priamy vplyv na naše zdravie. Čo určuje kvalitu vnútorného ovzdušia? Existuje rozdiel medzi látkami znečisťujúcimi vnútorné a vonkajšie prostredie? Ako môžeme zlepšiť kvalitu vnútorného ovzdušia?

 

 

 

 

 

 

Pre mnohých z nás môže byť prekvapujúce, že ovzdušie v uliciach miest s priemernou premávkou by mohlo byť v skutočnosti čistejšie ako vo vašej obývačke. Z nedávnych štúdií vyplýva, že niektoré škodlivé látky znečisťujúce ovzdušie sa môžu vyskytovať vo vyšších koncentráciách vo vnútorných priestoroch ako vo vonkajšom prostredí.

Predstavte si nedávno vymaľovaný dom vybavený novým nábytkom, alebo pracovisko zaplnené ťažkým pachom čistiacich prostriedkov…. Kvalita ovzdušia v našich domovoch, na našich pracoviskách alebo v iných verejných priestoroch sa výrazne líši v závislosti od materiálu použitého na ich výstavbu, údržbu a od účelu miestnosti, ako aj spôsobu, akým ju využívame a vetráme.

Niektoré hlavné látky znečisťujúce vnútorné ovzdušie zahŕňajú radón (rádioaktívny plyn vytváraný v pôde), tabakový dym, plyny alebo častice zo spaľovania palív, chemikálie a alergény. Oxid uhoľnatý, oxid dusičitý, častice a prchavé organické zlúčeniny môžeme nájsť vo vonkajšom, ako aj vo vnútornom prostredí.

Fajčenie nie je jediným zdrojom znečistenia vnútorného ovzdušia, a tiež znečistenie ovzdušia nekončí na prahu našich dvier. Väčšina látok znečisťujúcich vonkajšie prostredie preniká do našich domovov, kde trávime najviac času. Kvalita vnútorného ovzdušia je ovplyvnená mnohými ďalšími faktormi vrátane vplyvu obyvateľov, varenia, pecí na drevo, horenia sviečok alebo vonných tyčiniek, používania spotrebiteľských výrobkov ako vosky a laky na čistenie povrchov, stavebných materiálov ako formaldehydu v preglejke a ohňovzdorných látok v mnohých materiáloch. Ďalej je tu tiež radón uvoľňovaný z pôdy a stavebných materiálov.

Vetranie je najprirodzenejším spôsobom udržania kvality vnútorného ovzdušia. Mimo vykurovacieho obdobia je to bez problémov. Otvorené okno počas noci môže byť príjemným spôsobom výmeny vzduchu. Ak sa však nejedná o príliš rušné, prašné či chladné prostredie. V tom prípade príde vhod riadené vetranie s rekuperáciou, čiže so spätným získavaním tepla z odvádzaného vzduchu. Systémami riadeného vetranie ako súčasti tvorby kvalitného vnútorného prostredia sa zaoberá odbor technické zariadenia budov. Spadajú sem systémy pre vetranie či klimatizáciu ale tiež prípravu teplej vody a kúrenie alebo chladenie. Ale je už iná kapitola

.Zem

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Zem je treťou planétou v poradí od Slnka. Je to doposiaľ jediné teleso vo vesmíre, o ktorom vieme, že je na ňom život.

 

Zem obehne okolo Slnka približne raz za 365,25 dní, v strednej vzdialenosti necelých 150 miliónov kilometrov. Jedno otočenie okolo osi jej trvá 23 hodín 56 minút a 4 sekundy. Avšak kým vykoná jednu otočku okolo osi, posunie sa aj na svojej dráhe okolo Slnka. Ak pominieme detaily, z týchto dvoch vecí vyplýva, že dĺžka slnečného dňa je o niečo väčšia ako doba rotácie. Táto hodnota je nám všetkým veľmi dobre známa – 1 deň, teda takmer 24 hodín. Atmosféra Zeme je do značnej miery ovplyvnená biosférou (živými organizmami) a je zložená z dusíka (78 %), kyslíka (21 %), argónu (necelé 1 %) a zvyšok tvorí premenlivé množstvo vodných pár, oxid uhličitý a ďalšie plyny. Atmosférický tlak sa pri morskej hladine pohybuje okolo hodnoty 100 kPa. Vo výške 20-30 km sa vyskytuje zvýšená koncentrácia ozónu. Táto ozónová vrstva nás chráni pred nebezpečným ultrafialovým žiarením. Teploty sa pohybujú v extrémnych prípadoch zhruba od mínus 90 °C (v Antarktíde) do plus 60 °C (Sahara, Údolie smrti v USA). Priemerná teplota na povrchu planéty je okolo 15 °C. Keďže zemská os sa odchyľuje od kolmice na rovinu zemskej dráhy o 23,5°, dochádza ku striedaniu ročných období.

Zem je v každom okamihu prikrytá oblakmi zhruba na 50% (pre porovnanie – Merkúr na 0 %, Venuša na 100 % a Mars zhruba na 10 %). Rozoznávame nízku, strednú a vysokú oblačnosť. Vysoká oblačnosť je z hľadiska zrážok neškodná. Väčšina oblakov, z ktorých vypadávajú nejaké významnejšie zrážky patrí medzi stredné a nízke oblaky (s výškou do 7 km).

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Až 71 % zemského povrchu tvoria oceány, zvyšok pevnina. Vyskytuje sa tu len málo meteorických kráterov a to zrejme najmä preto, že v období tvorby kráterov a aj po ňom bola veľmi aktívnym telesom. Takže takmer všetky krátery boli vymazané účinkom horotvorných, vulkanických, tektonických a erozívnych činiteľov. Najvyššou oblasťou na Zemi je Tibetská náhorná plošina a priliehajúce pohorie – Himaláje s najvyšším vrchom Mount Everestom, ktorý sa vypína do výšky 8 848 metrov nad morskú hladinu. Na póloch planéty sa nachádzajú polárne čiapky, ktoré menia svoju veľkosť v závislosti na ročných obdobiach. Na severe sa jedná o zatiaľ trvalo zamrznutú morskú hladinu, na juhu sa zase nachádza pevnina – Antarktída, ktorá je takmer celá (98 %) trvalo pokrytá ľadom a snehom.

 

Zem je telesom s druhou najväčšou sopečnou aktivitou v Slnečnej sústave. (Na prvom mieste je jednoznačne Jupiterov mesiac Ió, nejakú sopečnú aktivitu v súčasnosti prejavuje zrejme aj Venuša a Neptúnov mesiac Tritón). Zem má magnetické pole, ktoré chráni živé organizmy pred niektorými druhmi žiarení z vesmíru s nežiaducimi účinkami na živú hmotu.

Zem má tvar splošteného sféroidu –   geoidu, s priemerom 12 742 km. Rotácia  spôsobuje, že rovník je vydutý oproti  pólom (v priemere o 43 km). Najväčšie  odchýlky od zemského povrchu sú Mount  Everest (8 848 m nad morskou hladinou) a  Mariánska priekopa (10 911 m pod  hladinou mora). Keďže Zem nemá  pravidelný tvar, najvzdialenejším miestom  od stredu je sopka Chimborazo v  Ekvádore. Hmotnosť Zeme je približne   5,98×1024 kg.

 

 

 

 

Vznik Zeme

 

Slnečná sústava vznikla vtedy, keď sa oblak plynu z výbuchu obrovskej supernovy zrútil sám do seba a začal sa otáčať. Pred približne 4,55 miliardy rokov existoval iba rozsiahly oblak z prachu a plynu, ktorý sa otáčal okolo novej hviezdy – nášho Slnka. Zem pravdepodobne vznikla vtedy, keď sa drobné kúsky vesmírnych trosiek (nazývané planetesimály) začali zhlukovať, lebo ich stláčala dohromady vzájomná príťažlivosť. Keď sa Zem formovala, narážali na ňu ďalšie kúsky vesmírneho materiálu, takže sa zväčšovala. Medzi týmto materiálom bol aj ľad z okrajov slnečnej sústavy. Približne pred 4,5 miliardy rokov narazil na Zem balvan veľkosti Marsu. Materiál vyrazený zo Zeme týmto nárazom sa nakopil na jednom mieste a vytvoril Mesiac. Nárazom, ktorý sformoval Mesiac, sa Zem veľmi zohriala. Rádioaktívny rozpad zohrial Zem ešte viac. Povrch Zeme dlhý čas pokrývali vybuchujúce sopky.  Železo a nikel sa roztavili, klesli do stredu a vytvorili jadro. Ľahšie materiály, ako napríklad hliník, kyslík a kremík, plávali na povrchu a po ochladení vytvorili zemskú kôru.

Povrch Zeme je veľmi rôznorodý, pretože ho utváralo veľké množstvo najrozličnejších procesov, z ktorých niektoré nepoznáme nikde inde v slnečnej sústave, iba na Zemi. Zem si dodnes zachovala sopečnú aktivitu a platňovú tektoniku. Tieto dva procesy sa výrazne podieľajú na pretváraní povrchu Zeme. Zrážkou platní dochádza k vzniku nových pohorí. Sopky často vo forme celých reťazcov vulkanických ostrovov tvoria magmaticky aktívne oblasti, často na okrajoch tektonických platní. Prítomnosť kvapalnej vody a atmosféry umožňuje výraznú eróziu. Vodná erózia je v súčasnosti v slnečnej sústave jedinečný proces, aj keď v minulosti sa mohol vyskytovať aj na Marse.

Oproti iným planétam a ich mesiacom nachádzame na povrchu Zeme len veľmi málo impaktných kráterov, po dopade meteoritov. V prepočte na rovnakú plochu má Mesiac 1350-krát viac kráterov a Venuša 1,5-krát viac kráterov ako Zem. V súčasnosti je ich na celom svete známych 170. Dôvodom je jednak prítomnosť hustej atmosféry Zeme, ktorá nedovolí väčším telesám dopadnúť na jej povrch (zhoria v nej) a jednak erozívne procesy, ktoré krátery postupne zahladzujú. Najväčší známy zemský kráter je Vredefort v Južnej Afrike, ktorý má priemer 300 km.

 

Povrch Zeme pokrývajú kontinenty (pevniny) a oceány. Kontinenty dnes zaberajú 29% povrchu Zeme. 71% povrchu je zaliaty vodami morí a oceánov. Tieto dve hlavné zložky povrchu sa od seba neodlišujú len prítomnosťou alebo neprítomnosťou vody, ale aj stavbou zemskej kôry. Pred miliónmi rokov mali kontinenty oproti dnešku odlišné tvary, veľkosť a polohu. Podobný vývoj je očakávaný i do budúcnosti. Príčina je v tom, že najvrchnejšia vrstva Zeme – litosféra je rozlámaná na rad platní, ktoré sa pomaly pohybujú.

Hydrosféra je názov zahŕňajúci všetko vodstvo (či už na povrchu, pod povrchom alebo nad povrchom) a v akejkoľvek forme (vodná para, tekutina, ľad). Celkový objem vôd je asi 1 385 mld. km3. Kvapalná voda je pre život na Zemi nevyhnutná nielen preto, že tvorí podstatnú časť objemu tiel živých organizmov, ale aj preto, že má veľkú tepelnú kapacitu. Vďaka tejto svojej vlastnosti zmierňuje teplotné výkyvy spôsobené striedaním dňa a noci.

 

Najviac vody je obsiahnutej v moriach a oceánoch – až 96,54%. Najväčší oceán je Tichý oceán, ktorý zaberá rozlohu 166,24 milióna km2. Zvyšok svetových zásob vody pripadá na vodné toky (rieky a potoky), jazerá, umelé nádrže, podzemnú vodu, vodu v pôde, vodné pary obsiahnuté v atmosfére a ľadovce (tieto predstavujú najväčšiu zásobáreň sladkej vody). Voda v pevnom skupenstve sa vyčleňuje do kryosféry. Malá časť svetových zásob vody je obsiahnutá tiež v telách živých organizmov. Celkové množstvo vody viazanej v telách organizmov by po uvoľnení na celom zemskom povrchu utvorilo vrstvičku s hrúbkou približne 1 milimeter. Živé organizmy neustále vydávajú vodu do okolitého prostredia napríklad procesom dýchania. Voda na Zemi nie je nehybná, neustále cirkuluje. Tento proces sa nazýva kolobeh vody.

 

Vrstvy Zeme

 

Na základe rozdielnych fyzikálnych a chemických vlastností možno rozoznať v stavbe Zeme niekoľko odlišných vrstiev – geosfér. Ich hustota smerom do stredu Zeme rastie od 2,7 – 2,8 kg/dm3 vo vrchnej časti zemskej kôry po 5,52 kg/dm3 v jadre.

Podľa hĺbky pod povrchom rozoznávame tieto vrstvy Zeme:

litosféra – je vrchná vrstva Zeme, hrubá 0 až 60 km, tvorí samostatný celok zložený z ďalších vrstiev:

0 až 35 km – zemská kôra je najvrchnejšia, krehká časť litosféry, ktorej hrúbka kolíše od 5 km (na dne oceánov) po 70 km (pohoria)

35 až 60 km – vrchný plášť je spodná časť litosféry v kontakte s kôrou, s ktorou si vymieňa teplo i chemické látky

60 až 2 890 km – spodný plášť postupne mení skupenstvo z plastického na vo vonkajšej časti na pomerne pevné v hĺbke

2 890 až 5 100 km – vonkajšie jadro, tvorené zmesou železa a niklu je zrejme tekuté

5 100 až 6 378 km – vnútorné jadro, najhustejšia časť Zemského telesa, ktorá je pevná

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Zloženie Zeme

Väčšina hornín je tvorená kremičitanovými minerálmi, obsahujúcimi veľmi obmedzené množstvo prvkov. Ako vidno z tabuľky, prvých osem prvkov je obsiahnutých v 98 % hornín, a len dvanásť prvkov tvorí až 99,3 % hornín. Distribúcia chemických prvkov v zemskom telese však nie je rovnomerná. S vývojom Zeme sa ťažie prvky presúvali k jadru, ľahšie stúpali na povrch (diferenciácia).

 

 

Zastúpenie prvkov v celom zemskom telese :

Kyslík               46,6 %

Kremík                         27,7 %

Hliník               8,1 %

Železo             5,0 %

Vápnik             3,6 %

Sodík               2,8 %

Draslík              2,6 %

Horčík             2,1 %

Titán                0,4 %

Vodík               0,1 %

Fosfor               0,1 %

Mangán           0,1 %

Síra                  0,05 %

Uhlík                0,03 %

 

Energia Zeme

Zem okrem tepla, ktoré získa od Slnka a tepla nadobudnutého pri svojom vzniku, produkuje svoje vlastné teplo. Toto teplo pochádza z dvoch hlavných zdrojov: teplo zo stláčania vnútorného jadra a teplo z rozpadu prvkov. Od povrchu smerom do k jadru narastá teplota v priemere o 1°C za každý kilometer. V hĺbke cca 35 km / Moho / dosahuje približne 375 °C, vo vrchnom plášti jadra cca 800 °C a v spodnom plášti (hĺbka 2 000 km) odhadom na 2 250 °C. V jadre môže byť teplota odhadom od 5 000 do 6 000 °C.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Biomasa

Biomasa, rastliny, dreviny a pod. organického pôvodu, ktoré majú svoj pôvod v slnečnom žiarení a fotosyntéze. Biomasa je obnoviteľný zdroj energie, využívaním ktorého zásadným spôsobom neovplyvňujeme zloženie atmosféry a zemskú klímu. Počas svojho rastu biomasa absorbuje CO2 z ovzdušia a počas spaľovania, čo je najbežnejší spôsob získania energie, CO2 zase do ovzdušia uvoľnia.

 

Geotermálna energia – tepelné čerpadlá

Ďalším zdrojom je napr. geotermálna energia. Ide o tepelnú energiu, ktorá je výsledkom pohybov v stlačenom jadre zeme ako i rozpadu rádioaktívnych látok. Tepelné čerpadlá sú zariadenia, ktoré sú schopné efektívne odoberať tepelnú energiu zeme už v hĺbke 1-2 m, kde sa teplota pohybuje na úrovni okolo 10°C a odovzdávať ju na vyššej úrovni povedzme 50°C zásobníku s vodou alebo priamo vykurovaciemu systému.

Teploty z väčších hĺbok, povedzme nad 30°C možno využiť pre vykurovanie, či temperovanie uzavretých priestorov alebo na temperovanie chodníkov v ochrane proti zamŕzaniu. Teplo z väčších hĺbok možno využívať pomocou vrtov, buď priamo čerpaním teplonosnej látky alebo zase pomocou tepelných čerpadiel.

 

Fosílne palivá – uhlie, ropa a plyn

Hoci fosílne palivá vznikli v geologicky dávnych dobách premenami rastlinných resp. živočíšnych zvyškov využitie takto viazanej energie vždy znamená zásah do životného prostredia. Spaľovaním fosílnych palív uvoľňujeme do atmosféry uhlík, ktorý bol veľmi dávno stiahnutý z obehu a uložený v zemi. Najčastejším spôsobom využitia napr. uhlia je výroba elektrickej energie a tepla v tepelných elektrárňach, podobne ako využitie plynu.

Ropa je jednou z najvýhodnejších energetických surovín. Dnes pokrýva asi 40% svetovej potreby energie, využíva sa hlavne v doprave, energetike ale i v chemickom priemysle.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Jadrová energetika

Jadrová energia sa získava štiepením jadier rádioaktívnych prvkov, najčastejšie uránu, v jadrových reaktoroch. Výsledkom štiepenia je teplo, ktoré môžeme energeticky vyžiť. Často je nositeľom tepla obyčajná voda, ktorá sa pri vysokých teplotách mení na paru a tlakom môže poháňať turbíny vyrábajúce elektrickú energiu. Vedľajším produktom je i teplo, ktoré môže byť ďalej využívané napríklad na vykurovanie.

Urán, ktorý sa dnes používa v jadrových elektrárňach je neobnoviteľný zdroj energie. Je to vlastne vôbec najstaršia energetická surovina, vznikol totiž ešte skôr ako naša slnečná sústava.

Oproti fosílnym palivám má niektoré špecifické vlastnosti, ako napr. energetickú hustotu.

Jedna 5 gramová tabletka uránu poskytuje rovnaké množstvo energie ako napr. 900 kg čierneho uhlia.

Daňou za túto vysokú hustotu energie je technologická náročnosť celého procesu ale hlavne významné nebezpečenstvo pre životné prostredie. Asi najväčšou nevýhodou je vznik veľkého množstva silne rádioaktívneho odpadu, ktoré je nutné skladovať počas veľmi dlhej doby, niekoľko tisíc rokov, pokým neklesne rádioaktívne žiarenie na hodnoty, ktoré už nie sú nebezpečné pre ľudí a prostredie.

 

 

http://is.muni.cz

http://www.oze.stuba.sk

http://www.infovek.sk

http://www.vodajezivot.sk

http://wikipedia.org

 

 

 

 

 

Najbližšie udalosti
jún
25
Ne
13:00 Nedele pre verejnosť v ekocentre @ Ekocentrum ArTUR
Nedele pre verejnosť v ekocentre @ Ekocentrum ArTUR
jún 25 @ 13:00 – 18:00
Nedele pre verejnosť v ekocentre @ Ekocentrum ArTUR | Hrubý Šúr | Bratislavský kraj | Slovensko
Príďte stráviť nedeľu v príjemnom prostredí s prírodnými materiálmi v Ekocentre v zrekonštruovanej starej škole (z roku 1906) v Hrubom Šúri a zistite ako sa dá zdravo a ekologicky bývať. Vždy poslednú nedeľu v mesiaci. Aktivity pre deti aj dospelých: exkurzia/obhliadka ekocentra s výkladom, sprístupnená knižnica pre verejnosť, stolové hry, občerstvenie/káva, čaj , možnosť piknikovať a opekať na dvore Ekocentra za pekného počasia. Príležitostne tematicky ladený program aktuálne upresníme (tvorivé dielne, výstavy, burzy, živá hudba, ukážka ručných prác, odborné prednášky, ukážka zdravého stravovania, spoločné varenie, zaváranie a pod., tradičné lokálne recepty-podľa ročného obdobia a počasia). (Projekt podporil Nadačný fond Slovenských elektrární v nadácii Pontis) Vstupné dobrovoľné.  
júl
6
Št
14:00 ArTUR na Pohode 2017 @ Pohoda festival
ArTUR na Pohode 2017 @ Pohoda festival
júl 6 @ 14:00 – júl 8 @ 20:00
ArTUR na Pohode 2017 @ Pohoda festival | Slovensko
Aj tento rok sa na vás tešíme v našom stánku na Festivale Pohoda 2017! Spoznáte prírodné materiály tak ako ich nepoznáte – ako stavebný aj izolačný materiál, máme pripravenú výstavu slamených domov vo svete aj u nás a možno aj (ne)malé slamené prekvapenie 🙂 Vidíme sa! 😉
sep
7
Št
9:00 Kurz: Špecialista na hlinené omi... @ Ekocentrum ArTUR
Kurz: Špecialista na hlinené omi... @ Ekocentrum ArTUR
sep 7 @ 9:00 – sep 9 @ 16:00
Kurz: Špecialista na hlinené omietky M1- Príprava hlinenej malty na omietku @ Ekocentrum ArTUR | Hrubý Šúr | Bratislavský kraj | Slovensko
Pozývame začiatočníkov aj skúsených na Kurz ďalšieho vzdelávania, akreditovaný MŠ SR a uznaný Európskymi partnermi. Lektori: Stano Prorok/Roman Miškov, asistentka: Kierulfová Zuzana Obsah kurzu : Úvod k hlineným omietkam, Vlastnosti a skúšky hliny, Vnútorné prostredie, Omietkové zmesi, Udržateľné stavebníctvo. Kurz končí tretí deň skúškou a udelením certifikátov. Kurz je súčasťou projektu Zelená obnova, stavanie a bývanie, podporeného Blokovým grantom pre MVO a podporu partnerstiev švajčiarsko-slovenskej spolupráce. Učebné osnovy modulu M1 –  15 hod: Úvod k hlineným omietkam: Hlinené stavanie v súvislosti s kultúrnym dedičstvom a náboženstvom. Tradičné hlinené stavby v Európe. Vnútorné prostredie Ílové materiály – hlina ako stavebný materiál: terminológia, íl a plnivo, testovanie hliny, materiály hlineného staviteľstva a produkty, príklady použitia hliny v stavbách. Pohlcovanie vlhkosti hlinou – porovnanie s bežne používanými materiálmi, stavebné vlastnosti hlinených omietok, špecifické vlastnosti hliny ako stavebného materiálu. Tepelné, biologické, ekologické a iné vlastnosti. Pohlcovanie vlhkosti omietkou – porovnanie vlastností hlinených omietok s inými omietkami. Základné znalosti o stavebnej biológii, ekologickom a regionálnom stavaní. Vlastnosti hliny Zložky a
Newsletter
Chcete od nás občas dostať do elektronickej schránky súhrn aktivity na našom webe? Stačí zadať Váš e-mail!